Březen 2012

V nových teniskách

22. března 2012 v 21:09 | ThasiDrim

Áno, áno, v nových teniskách sa na svet pozerá hneď krajšie. :)
Šnúrky mi vytŕčajú celkom neškodne až po chodník a lieta mi v nich noha, pretože sú mi minimálne o číslo večšie. Ale sú to tie, ktoré som chcela. Prechádzam sa s nimi po ulici a je mi úžasne, ako už dávno nie. :)
Možno aj preto, lebo minulý víkend mi naozaj vyšiel. Uhm, hovorila som, že to bude úlet, ale napriek tomu bola sobotňajšia AnimeSHOW ešte uletenejšia, len ma mrzelo, že som sa tam premávala sama aj keď okolo sa hemžili samé skupinky...Na tašku mi pribudlo pár nových (ne)DeathNote odznakov a v noci som spokojne rozbitá zaspávala.
Neviem, čo mi bráni v tom, že by som roztiahla krídla a vrhla sa do čerstvého vánku. Konečne som ostala voľná, keď som si s vami zapalovala cigu a bolo mi krásne. Tiež mám dosť voľno v škole, takže nerobievame nič okrem častejších úletov po všetkom, čo sa dá. Je nám dobre, lepšie nám nebolo a bojím sa, že nemusí byť aj naďalej. Na strednú ma zobrali, ale čaká ma gympel čiže snívajte s nami o bezstarostnom študentskom živote.
Teraz o tebe. Nejako si sa mi stratil v tom spletitom prachu, cez ktorý som sa nevedela vymotať. Už ťa nemám takmer v hlave. Konečne vo mňe aj niekto iný vyvolal to, čo som našla v tvojom rozprávaní. Niečo vzácne v hrudi prebudil dosť nečakane, náhle a ja si vôbec nemôžem pomôcť! Po takej dlhej dobe....
Začínam sa roztápať, na tvoj ošúchaný kabát sa nemôžem rozpomenúť, mysľou mi prebehne nová, blízka tvár, a ja viem, je to tak dobre. Konečne cítim kúsok šťastia, no bojím sa, že to dlho nevydrží, pretože taká krehkosť sa dá jednoducho poškodiť. Uvidíme, čo ďalej, zatiaľ nechcem zarieknuť to, čo je.:)
Mám takú chuť tento víkend vypadnúť niekde, možno aj celkom blízko, ale zašiť sa. Kamarátka oslavuje 15.stku a dúfam, potrebujem nezobudiť sa v dobrom stave v teplej posteli! Tak si to užite aj vy, ten slnečný víkend, množte sa, láskujte, mierujte.


Bez lásky to nejde

8. března 2012 v 14:34 | ThasiDrim



Ako prebiehajú moje dni , ktoré si privlastňujem, to netuším. Len sa za ne pozerám a pozerám, ako mi bolo dobre, keď si v nich bol ty. Mám taký šteklivý pocit, že sa niečo stane. Áno, nasledujúce dni a mesiace.
Pri celkom (a niekedy) zaujímavých veciach, ktoré sa na mňa lepia ako žuvačky, som narazila na jednu stránku. Prisahám, že si nepozerám bulvárne časopisy a už vôbec nie časopisy typu Báječná žena....(prekrížené prsty poza chrbát) Nepozerám, ale hľadala som v nich niečo, čo som aj našla. Stránka http://www.sashe.sk/ , po vykliknutí na mňa zapôsobila. Nemám rada nejaké farebné veci, každého iného druhu, ale rôznosť štýlov, ktoré ponúka táto stránka, sa nedá neobľúbiť. Čím ďalej tam pátram, tým viac sa mi páči. Je orignálna! A zoženiete tam veci, ktoré v iných obchodoch nenájdete alebo len veľmi ťažko.Sú tam ručne robené veci rôznych všetko-možných umelcov, kreatívnych ľudí, bláznov, módnych sliedičov a tak ďalej od nábytku po šperky....Je ich tam teda pekne veľa. Ale nebudem tu o tom kecať, radšej sa rozhliadnite vy sami. Chystám si, že ak tam nájdem nejakú spriaznenú vecičku, pocestuje priamo ku mne.
Jedna z mála a chabých plusov v mojom období. Že stále myslím, pôjde to. Tak ako keď kráčam v mojich zaprášených čižmách, kráčajú so mnou myšlienky vracajúce sa k tebe. Som v jednom z tých veľkých obchodov, bojím sa. Nie si tu. Tlačím vozík plný zeleniny, keď nie je nablízku matka, zastavím sa. Na sebe mám moju lásku, síce menšiu ako k tebe a pýši sa modrým, tlmeným nápisom Sonata Arctica. Chalanská mikina je mi veľká a visí na mne. Každý, ktorí sa mi priplietol pred zrak, skrížil mi moje vyšliapané cestičky, nič vo mne nezmohol.
Len jeden sa na teba podobal, mala som pocit a nádej, že to konečne prelomím, ale bol to klamár.
Tak ako ja. Nikto vo mne neprebudil ani len kúsok väčšej náklonnosti, citu, túžbu. Stojím s rukami opretými o vozík. Zozadu ma zrazu niekto ostro štuchne do lopatiek. Prudko sa otočím a srdce sa mi rozbúcha. Zľakla som sa, no prvé, čo mi napadlo bolo, že to je niekto známy s ktorým sa určite nechcem stretnúť.
"Hej, dobrá mikina!" Ozvalo sa predo mnou a nejaký chalan s dredmi na hlave, rozťahanými zelenými nohavicami sa na mňa usmial. Ukázal na moju lásku nejakým pohybom rukou, otočil sa a rýchlo, niekde sa ponáhľajúc, odkráčal.
Ostala som zarazená, ale nevediac o tom, usmievala som sa, mala dobrý pocit. Že možno ešte existuje hŕstka ľudí, ktorí vedia, čo je dobré.


Nechytajte králikov I.

6. března 2012 v 12:18 | ThasiDrim
,,Hey! Stáť! Stáť, Pane! Okamžite...!"
Práásk, kotúlanie zbroje, ktorá sa rozsypala po kamenej dlažbe. Otrasený nárazom sedel nehybne hlavou natočenou do pravej strany s prevracajúcim pohľadom. Natiahol za ním bezmocne ruku. ,,Pane!"
Vysoká postava sa čupila pri okennom ráme, nahnutá dopredu. Bola zahalená v čiernom kabáte a neznámy držal v rukávoch nejaké chlpaté vrecko. Hlavu mu kryl veľký klobúk, ktorý sa ledva zmestil do okna.
Sluha sa len pozeral ako kôpka nešťastia, čo spraví ten druhý.
Vysoký bez váhania skočil cez rám von do ťahavých mrakov. V poslednej chvíli sa zapotácal a vydal prenikavý výkrik utekajúci cez kamenné steny chodieb. Vrecúško bielej, fosforujúcej farby sa hmýrilo a nakoniec dopadlo na dlažbu. Muž už letel dolu, ako sa zdalo, čoskoro dopadne do studenej vody, čo obkolesovala hradné múry. Namiesto toho, rozpresrel ruky, ktoré tvorili zvláštny červenkastý vejár. Z tej výšky mu bolo zle, nelietal príliš často. Vyrovnal polohu a vydal sa za šedivé kopce mrakov, kde pomaly mizol, strácal svoju siluetu...
_____

Na zemi sa zvieral biely králik. Keď sa prevalil z bruška na svoje packy, krátko zaňufal. Dve uši mal sivomodrej farby, ale celá srsť sa skvela fosforom. Výskumne ovoniaval vzduch. Obzvlášť sa mu nepozdávala kopa, čo trónila v rozbitom brnení ktoréhosi slávneho rytiera...
Sluha po otrase sa konečne pozbieral, oprášil, dôstojne, možno trochu chaoticky vykročil vpred. Neisto škúlil na králika a po krátkom obzeraní do strán, či niekto neobsmŕda, sa prišuchtal bližšie. Zohol sa chytiac za veľké uši tvora a prudko sa znovu vzpriamil. Ešte raz sa obzrel, za kým králik trepal packami na odpor. Postarší pán určite nechcel, aby ho takto videli a už vôbec nie v tom stave, že mu trčali do strán vlasy s natrhnutým kabátikom. Vykukol z obloka či náhodou...ale nič... Nenápadne sa pobral s králikom v rukách do kráľovskej kuchyne.
_____

Bradatý kráľ sedel zadumane v kráľovskom tróne. Tváril sa strašne zamyslene. Dlhými prstami si podopieral obočie s celým čelom a ruka mu tlačila na zlatý vyzdobený ornament kráľovskej stolici. Hlboko vzdychol. Bolo to až bolestné.
Do priestrannej miestnosti vtrhol malý mužíček, čo poslušne pribehol k trónu a veselými zvončekmi štrngotal kráľovi do ucha. Nahlas sa smial, hral na malej lutničke, spieval mierne otravným, až opovážlivým tónom. Tancoval, pričom sa mu na červeno natreté pery mihotali v úsmevoch. Chudák kráľ sa nepohol. "Dosť!" Skríkol nečakane. Vztýčil sa hrozivo vpred, no po chvíli vzdychol a vnoril sa do trónu. Chcel sa pred nimi všetkými skyť do toho veľkého, huňatého kožúšku, prešitého červenou farbou s okrajmi príjemnej cicky. Vrásky sa mu prehĺbili hoci bol čerstvý štyridsiatnik. "To stačilo..."
Povedal mierne potichu. Šašo vystrúhal prísnu grimasu, nechal ho tak a sťahoval sa do ústrania, kde si sadol. Smutne hladkal svoju lutnu. Kráľ sa prechádzal po koberci vystretom od dverí, ktoré zavreli sluhovia po šašovom príchode, až po trón. Držal sa prstami za čelo a každých pár metrov sa obrátil do opačného smeru. Z ústrania sa ozval šašo: ,,Kráľu, možno by ste mali...ak ste taký smutný..."
,,Mlč!" Prerušil ho ostro kráľ, keď sa po druhýkrát rozrazili mocné dvere. Pomaly do nich vstúpil sluha so psými očami a s odkašlaním predniesol: ,,Najjasnejší Kráľu, vaša večera sa už prip..."
,,Áno, áno, ehm... čo to bude?" Konečne uvoľnil hlas.
,,Najjasnejší Kráľu, kuchár by vám chcel na dnešný večer predostrieť králika..mierne nezvyčajného, ak samozrejme, dovolíte a vyhovuje vám to, Najjasnejší Kráľu." Ešte pomalšie zažmurkal.
,,To som veľmi rád! Len tak ďalej, nech je na stole čo najrýchlešie! Pohyb!" Zatlieskal mohutnými dlaňami. Sluha sa poklonil, bez slova odcupkal preč, no kráľ sa zadumane díval niekde, kde ostatní určite nevideli...
Ruky si založil za chrbát a vychádzal z miestosti so sklonenou hlavou. Posledný raz sa obzrel na svoj osamelý trón. Dôstojne nadvihol bradu a vykročil von do kráľovských chodieb.
Pri stenách horeli lenivo ohníky, ktoré osvetľovali nahrubo otesané schody. Stáli tu stovky rokov cez tie pohromy, vojny, skazy, čím si hrad prešiel...pomyslel si kráľ. Stúpal do hornej časti točitých veží. Tie najkrajšie a najveľkolepejšie bohaté izby, jeho izby, vlastne, všetko je jeho. No tie pohodlné mal najradšej. Pche, ako by hrad mohol byť pohodlný!
Žiadne stráže, sluhovia. Kráčalo sa mu dobre, nechcel tích pajácov stále pri sebe.
Jeho milovaná manželka ležala v posteli na ružových obliečkach. Potichu k nej priplichtil a sadol si. Mal ju veľmi rád, ale tie ženy! Na kráľovskom dvore ženy vedeli zvádzať! Nahol sa k mierne vráskavej tváre, tá sa však odtiahla na druhú stranu. Nebola vo svojej koži, keď si sadal do širokého kresla oproti obloku a zahľadel sa do diaľky. Kráľovná sa nepokojne zahmýrila, to by nebolo nič nezvyčajné, čo kráľa znepokojí, a vzdychla. Tentoraz spozornel, pretože ten vzdych nepočul už veľa dlhých dní...
______

Sluha s králikom v náručí odcupital do jednej z tých mála príjemne voňajúcich izieb. Po ceste sa upravil, aby vyzeral čo najdôveryhodnejšie. Keď vstúpil, ozvalo sa bublanie kotlov, súvislé ťukanie noža o dosky, pokrikovanie nespokojných kuchárov, crngot koreničiek a veľa ľudí v bielych zásterkách. Pravý čas na prípravu večere tak ako sa patrí.
"Mám pre vás toto," hodil sluha králika do rúk kuchárovi, čo vyzeral na šéfa s dlhou čapicou. Ten si ho premeriaval, mačkajúc ho v krátkych prstoch. Vyzeralo to, že toho chutného tvora s bacuľatými bokmi a šikovnými ušami zapoja do hlavného chodu. Okrem jemne fosforeskujúcej farby nebolo na ňom nič zvláštneho.
"Krásny, ale...čo tá farba?" Prehodil.
"Viete, že dnes už sa krížia tie potvory s hoc kým. Aj to tak vyzerá, tak prečo sa čudujete?"
"To nič, dobre, zoberiem ho. Nemáme veľa času!" Obrátil sa a ponáhľajúc hodil králika na druhú stranu miestnosti do košíka, medzi ostatných. Sluha vdýchol vôňu zeleniny a pobral sa svojou cestou. Mal mierne obavy, čo sa stalo s tým zvláštnym mužom, ale svoju prácu si vykonal. Nechcel sa o ňom nikomu zdvôverovať, to by mu ešte tak chýbalo!

Z prúteného košíka plného vyjedených králikov sa vystrčili slabo žiariace labky jedného z nich. Hneď za nimi sa ukázal bledý ňufák s fúzikmi, veľké stojaté uši. Nakoniec sa celé fosforujúce telo pretiahlo na slobodu, čo je prekvapujúcejšie, bez povšimnutia ostatných. V miestnosti behalo a vytváralo chaos toľko ľudí, že to vlastne nemohol nikto spozorovať. Nikto okrem jedného malého chlapca s ryšavými vlasmi a pehami po celej tváričke. V rukách držal kúsok chleba s leptavým povrchom. Po vytrvalom sliedení konečne uchytil niečo pod zub, no zaujala ho hýbajúca sa gulička. Žeby si šplhol u šéfa tým, že zachráni pred útekom jedného z početných chodov pre kráľa? Poponáhľal sa bez rozmýšľania za utekajúcim, ale cestu mu skrížili hneď dvaja pomocníci a nakričali, čo zavadzia. Ako mu sa mu znovu odstránili prekážky z cesty, prebehol ku košu. Králik tam nebol. Chlapec sa bezmocne obzeral, kde by zaujímavého tvora našiel, pretože ešte nikdy nevidel utekať kráľovských králikov. Tento bol rozhodne iný a teraz nebolo po ňom ani stopy. Ibaže...? Tam, medzi dverami zazrel drobný chvostík. Chvatne sa za ním rozbehol. Roztvoril dvere práve, keď vysoký, čiernovlasý mladík s rukami plnými debničkami naskladaných na sebe, stál proti dverám. Rachotom mu okrajom dverí vrazil do rúk a všetka zelenina sa rozkotúľala po kamenných dlažbách. Chlapcovi spadla z čela biela čiapka, zhrozil sa, skrivil tvár. Oddane zvesil hlavu: "Prepáčte! Ó pane! Ja som naozaj nechcel."
Mladík mu chytil bradu, mierne ju zdvihol hore. "Ale, hore hlavu, to nič! Pomôžeš mi to zozbierať." Mierne sa usmial a ohol sa po čakajúcu zeleninu, či si ju ešte niekto všimne. Šikovný chlapec sa pridal k čiernookému neznámemu, videl ho tu po prvýkrát, nazhŕňal do lona korienky a iné.
"Celkom som zabudol na králika!" Vykríkol. Neznámy sa strhol.
"Nevideli ste tu pred tým, prosím pekne, králika? Nemohli ste si ho nevšimnúť! Žiaril! A utiekol von z kuchyne."
Mladík zvraštil obočie: "Nie, nevidel. A je taký dôležitý?" Keď videl ako sa zaleskli chlapčekovi oči, nechal tú otázku tak, namiesto toho preriekol s úsmevom: "Pomôžem, ti ho nájsť. Ako sa to voláš?"
"Benjamin," hľadel naňho, "jednoducho Bí."
"Tak mňa volaj Blake. Ako nový vozímzeleninu do kráľovskej kuchyne. Nájdeme ho, neboj. No musím vyložiť aj tie ostatné,"
ukázal na drevený voz.
Debny s pozbieranou zeleninou postavili vedľa dverí. Prešli k ostatným, preložili ich na prašnú zem a medzi poslednými uvideli trčať niečo veľmi zvláštne. "To je on! Našiel si ho, králik!" Objal mladíka okolo nôh, lebo len po ne mu siahal. Obhrýzal tam akési zelené stonky, ďaleko nezašiel. Chlapec ho chytil za uši a trepajúceho vytiahol von, ešte so zeleným v papuľke. So šťastím v lícach a držiac ho vo vzduchu sa smial. Potom sa zarazil, vložil opatrne zviera do dlaní statného mladého muža a rozbehol sa divoko preč.
Kričal: "Ďakujem vám! Ale patrí do kuchyne! Ďakujem!" Bol fuč.
"Čo s tebou?" Ostal zarazene stáť a pozerať za chlapcom neznámy. Otvoril ťažké dvere do kuchyne, ovalila ho vôňa. A tak sa dostal Blake do príbehu...

Film

6. března 2012 v 11:59 | ThasiDrim


Ak sa dostanete náhodou na film, ktorý nemáte, netreba ho privítať hneď s kritikou a obavami. Február bol teda pekne zlomový mesiac, čo sa týka všetkého.
No, najviac ma mrzí, že zanedbávam blog, ale mám takého tušáka, že keď si vždy po ďalší raz založím blog, doslova ho nechám v štychu po pár mesiacoch. Ale toto je iné! (tiež si to hovorievam pri každom novom blogu)
Po toľkej vyšťavenosti za tento mesiac, ktorý som brala nesmierne smiešne (fakt neviem, čo sme brali tentoraz) a nesmierne do revu, som mala chuť vypadnúť niekde do kina. Sama.
V utorok stojím na zástavke a čakám na autobus, ktorý mi samozrejme neprišiel, keďže chodí len v soboty. Bola mi zima, tak som si čítala letáčik programu v kine, nalepený na ploche, kde bolo vytasené zákaz lepenia plagátov. Vyhliadla som si jeden, ktorý vyzeral celkom fajnovo. Trikrát som sa uistila, že je to program na Február, ale film sa mal premietať v stredu 28., čož mi nejak nesedelo, keď táto streda mala raz za štyri roky 29... Preklep. Miestnosť samovrahov, tak sa to volalo, príbeh o bohatom, úspešnom chalanovi , čo má kamoša, ktorého v škole týrajú, zavesia na net video, ktoré je o ňom a koluje medzi spolužiakmi. Asi nie lichotivé. Utiahne sa do virtuálneho sveta tak, že odtiaľ nechce odísť. A tam sa zoznámi prostredíctvom avatara s nejakou kočkou. Vyzeralo to celkom sľubne.
Na druhý deň sa mi nechcelo ísť práve dvakrát single, ale potrebovala som nejakú bližšiu dušičku. S kamarátkou sme zachránili trom chalanom, čo čakali pred sálou, šťastie. Keby sme neprišli, nič by sa nepremietalo. Áno, bolo nás päť v kine, ale u nás je to normálny počet a ešte som tam nebola bez toho, že by nás bolo vyše desiatich.
Na plátne sa objavil čiernobiely obraz a vtedy mi došlo, že to isto nebude ten film, na ktorý sme chceli pôvodne ísť. Všetko dorazili české titulky a francúžština hercov. Prvých desať minút som bola vtesnaná v kresle, podivín. V polovici filmu som sa dozvedela o čo kráča. Dokopy v celom filme ukazovali jeden motel, konkrétne jednu izbu a na pár minút morbídny les. Hrali tam piati herci, z toho tí traja sa objavili len na konci a začiatku. Jedna žena, čo sa ubytovala, druhá, jej duša. Spoznala a privolala si dušu, nevediac o tom svojím strachom.
Bolo to bohové, pripomínalo mi to horor, thriller, niečo mysteriózne a zároveň dobre psychické. Vyšli sme odtiaľ roztrasené, rozochvené zložitosťou a ťažkosťou. Zomrieť teraz hneď alebo žiť, ale žiť nekonečný život?
Lepia sa na mňa také filmy. Páčil sa mi, Mortem. Až potom som sa dozvedela ako sa volá. Miestnosť samovrahov hrajú v Marci, takže som ho nepremeškala. A vôbec neľutujem, že som sa trošku sekla, omyly môžu byť prospešné nie?

Obsahoval toľko krásnych myšlienok, všetko sa točilo o duši, smrti, živote, láske, nenávisti. To ma priťahuje. Veď láska je úzko spojená s nenávisťou. A keď spoznáš a uvidíš svoju vlastnú dušu, zomrieš, pretože práve ona je tvoja smrť.


Atramentové brko

6. března 2012 v 11:48 | ThasiDrim |  .osamotený básnik


Idem sa vypísať
do nemoty tvojich plných pier
lebo nič iné neviem
Nič...


Pár slov
pár drobných lámaných lupienkov
aby som skĺzla jazykom po ich hladkom povrchu
pár nevšedností
A mne stekajú
potoľkých nespočetných osudností
slzy
Bojím sa lebo mi schnú tie krehkosti na koži
že nevpili sa do tvojich písmento ma mrzí!
Blikoce tu čiaročka a ja neviem čo napísať
tak naliehavo smädná po mojich myšlienkach
A ja neviem čo napísať!

Niečo vo vzduchu

2. března 2012 v 12:47 | ThasiDrim |  .osamotený básnik


Niečo vo vzduchu
a mňa pália prsty
keď láskam v nich hladinu
a zhadzujem tie vrstvy čo
vlepili sa pod spodinu

Niečo vo vzduchu!
prepad z vody v tom odraze
v tom tele...
cez, tam, na druhej strane v známom mraze!

Nedokážem to
potrebujem znovu
pavučinky
rezavé vrásky
mokré a vlhké
spotené listy ťahavej melanchólie
boľavé krídelká molie
prisaté nevyspytateľnosti
a dotyky medzi riadkami

Znovu len to dno sklenenej fľašky
svieti cez ňu svetlo a má natreté boky na žlto
čo zachytáva vážky a ich narážky
som znovu len to dno

Potrebujem tvoju plachosť
nežnosť, strach
stačí ma držať za hrdlo a nerozbiť
no byť môj vášnivý vrah!

Viera sa mi otlačila na tvoje čelo
Bodka jemne načrtnutá na bielo

Niečo vo vzduchu
ležím ti zakrytá v kalužke dažďovej vody
a smutne na mňa hľadíš
ako vždy nesmelo ladíš
k mojím plavým vlasom