Nechytajte králikov I.

6. března 2012 v 12:18 | ThasiDrim
,,Hey! Stáť! Stáť, Pane! Okamžite...!"
Práásk, kotúlanie zbroje, ktorá sa rozsypala po kamenej dlažbe. Otrasený nárazom sedel nehybne hlavou natočenou do pravej strany s prevracajúcim pohľadom. Natiahol za ním bezmocne ruku. ,,Pane!"
Vysoká postava sa čupila pri okennom ráme, nahnutá dopredu. Bola zahalená v čiernom kabáte a neznámy držal v rukávoch nejaké chlpaté vrecko. Hlavu mu kryl veľký klobúk, ktorý sa ledva zmestil do okna.
Sluha sa len pozeral ako kôpka nešťastia, čo spraví ten druhý.
Vysoký bez váhania skočil cez rám von do ťahavých mrakov. V poslednej chvíli sa zapotácal a vydal prenikavý výkrik utekajúci cez kamenné steny chodieb. Vrecúško bielej, fosforujúcej farby sa hmýrilo a nakoniec dopadlo na dlažbu. Muž už letel dolu, ako sa zdalo, čoskoro dopadne do studenej vody, čo obkolesovala hradné múry. Namiesto toho, rozpresrel ruky, ktoré tvorili zvláštny červenkastý vejár. Z tej výšky mu bolo zle, nelietal príliš často. Vyrovnal polohu a vydal sa za šedivé kopce mrakov, kde pomaly mizol, strácal svoju siluetu...
_____

Na zemi sa zvieral biely králik. Keď sa prevalil z bruška na svoje packy, krátko zaňufal. Dve uši mal sivomodrej farby, ale celá srsť sa skvela fosforom. Výskumne ovoniaval vzduch. Obzvlášť sa mu nepozdávala kopa, čo trónila v rozbitom brnení ktoréhosi slávneho rytiera...
Sluha po otrase sa konečne pozbieral, oprášil, dôstojne, možno trochu chaoticky vykročil vpred. Neisto škúlil na králika a po krátkom obzeraní do strán, či niekto neobsmŕda, sa prišuchtal bližšie. Zohol sa chytiac za veľké uši tvora a prudko sa znovu vzpriamil. Ešte raz sa obzrel, za kým králik trepal packami na odpor. Postarší pán určite nechcel, aby ho takto videli a už vôbec nie v tom stave, že mu trčali do strán vlasy s natrhnutým kabátikom. Vykukol z obloka či náhodou...ale nič... Nenápadne sa pobral s králikom v rukách do kráľovskej kuchyne.
_____

Bradatý kráľ sedel zadumane v kráľovskom tróne. Tváril sa strašne zamyslene. Dlhými prstami si podopieral obočie s celým čelom a ruka mu tlačila na zlatý vyzdobený ornament kráľovskej stolici. Hlboko vzdychol. Bolo to až bolestné.
Do priestrannej miestnosti vtrhol malý mužíček, čo poslušne pribehol k trónu a veselými zvončekmi štrngotal kráľovi do ucha. Nahlas sa smial, hral na malej lutničke, spieval mierne otravným, až opovážlivým tónom. Tancoval, pričom sa mu na červeno natreté pery mihotali v úsmevoch. Chudák kráľ sa nepohol. "Dosť!" Skríkol nečakane. Vztýčil sa hrozivo vpred, no po chvíli vzdychol a vnoril sa do trónu. Chcel sa pred nimi všetkými skyť do toho veľkého, huňatého kožúšku, prešitého červenou farbou s okrajmi príjemnej cicky. Vrásky sa mu prehĺbili hoci bol čerstvý štyridsiatnik. "To stačilo..."
Povedal mierne potichu. Šašo vystrúhal prísnu grimasu, nechal ho tak a sťahoval sa do ústrania, kde si sadol. Smutne hladkal svoju lutnu. Kráľ sa prechádzal po koberci vystretom od dverí, ktoré zavreli sluhovia po šašovom príchode, až po trón. Držal sa prstami za čelo a každých pár metrov sa obrátil do opačného smeru. Z ústrania sa ozval šašo: ,,Kráľu, možno by ste mali...ak ste taký smutný..."
,,Mlč!" Prerušil ho ostro kráľ, keď sa po druhýkrát rozrazili mocné dvere. Pomaly do nich vstúpil sluha so psými očami a s odkašlaním predniesol: ,,Najjasnejší Kráľu, vaša večera sa už prip..."
,,Áno, áno, ehm... čo to bude?" Konečne uvoľnil hlas.
,,Najjasnejší Kráľu, kuchár by vám chcel na dnešný večer predostrieť králika..mierne nezvyčajného, ak samozrejme, dovolíte a vyhovuje vám to, Najjasnejší Kráľu." Ešte pomalšie zažmurkal.
,,To som veľmi rád! Len tak ďalej, nech je na stole čo najrýchlešie! Pohyb!" Zatlieskal mohutnými dlaňami. Sluha sa poklonil, bez slova odcupkal preč, no kráľ sa zadumane díval niekde, kde ostatní určite nevideli...
Ruky si založil za chrbát a vychádzal z miestosti so sklonenou hlavou. Posledný raz sa obzrel na svoj osamelý trón. Dôstojne nadvihol bradu a vykročil von do kráľovských chodieb.
Pri stenách horeli lenivo ohníky, ktoré osvetľovali nahrubo otesané schody. Stáli tu stovky rokov cez tie pohromy, vojny, skazy, čím si hrad prešiel...pomyslel si kráľ. Stúpal do hornej časti točitých veží. Tie najkrajšie a najveľkolepejšie bohaté izby, jeho izby, vlastne, všetko je jeho. No tie pohodlné mal najradšej. Pche, ako by hrad mohol byť pohodlný!
Žiadne stráže, sluhovia. Kráčalo sa mu dobre, nechcel tích pajácov stále pri sebe.
Jeho milovaná manželka ležala v posteli na ružových obliečkach. Potichu k nej priplichtil a sadol si. Mal ju veľmi rád, ale tie ženy! Na kráľovskom dvore ženy vedeli zvádzať! Nahol sa k mierne vráskavej tváre, tá sa však odtiahla na druhú stranu. Nebola vo svojej koži, keď si sadal do širokého kresla oproti obloku a zahľadel sa do diaľky. Kráľovná sa nepokojne zahmýrila, to by nebolo nič nezvyčajné, čo kráľa znepokojí, a vzdychla. Tentoraz spozornel, pretože ten vzdych nepočul už veľa dlhých dní...
______

Sluha s králikom v náručí odcupital do jednej z tých mála príjemne voňajúcich izieb. Po ceste sa upravil, aby vyzeral čo najdôveryhodnejšie. Keď vstúpil, ozvalo sa bublanie kotlov, súvislé ťukanie noža o dosky, pokrikovanie nespokojných kuchárov, crngot koreničiek a veľa ľudí v bielych zásterkách. Pravý čas na prípravu večere tak ako sa patrí.
"Mám pre vás toto," hodil sluha králika do rúk kuchárovi, čo vyzeral na šéfa s dlhou čapicou. Ten si ho premeriaval, mačkajúc ho v krátkych prstoch. Vyzeralo to, že toho chutného tvora s bacuľatými bokmi a šikovnými ušami zapoja do hlavného chodu. Okrem jemne fosforeskujúcej farby nebolo na ňom nič zvláštneho.
"Krásny, ale...čo tá farba?" Prehodil.
"Viete, že dnes už sa krížia tie potvory s hoc kým. Aj to tak vyzerá, tak prečo sa čudujete?"
"To nič, dobre, zoberiem ho. Nemáme veľa času!" Obrátil sa a ponáhľajúc hodil králika na druhú stranu miestnosti do košíka, medzi ostatných. Sluha vdýchol vôňu zeleniny a pobral sa svojou cestou. Mal mierne obavy, čo sa stalo s tým zvláštnym mužom, ale svoju prácu si vykonal. Nechcel sa o ňom nikomu zdvôverovať, to by mu ešte tak chýbalo!

Z prúteného košíka plného vyjedených králikov sa vystrčili slabo žiariace labky jedného z nich. Hneď za nimi sa ukázal bledý ňufák s fúzikmi, veľké stojaté uši. Nakoniec sa celé fosforujúce telo pretiahlo na slobodu, čo je prekvapujúcejšie, bez povšimnutia ostatných. V miestnosti behalo a vytváralo chaos toľko ľudí, že to vlastne nemohol nikto spozorovať. Nikto okrem jedného malého chlapca s ryšavými vlasmi a pehami po celej tváričke. V rukách držal kúsok chleba s leptavým povrchom. Po vytrvalom sliedení konečne uchytil niečo pod zub, no zaujala ho hýbajúca sa gulička. Žeby si šplhol u šéfa tým, že zachráni pred útekom jedného z početných chodov pre kráľa? Poponáhľal sa bez rozmýšľania za utekajúcim, ale cestu mu skrížili hneď dvaja pomocníci a nakričali, čo zavadzia. Ako mu sa mu znovu odstránili prekážky z cesty, prebehol ku košu. Králik tam nebol. Chlapec sa bezmocne obzeral, kde by zaujímavého tvora našiel, pretože ešte nikdy nevidel utekať kráľovských králikov. Tento bol rozhodne iný a teraz nebolo po ňom ani stopy. Ibaže...? Tam, medzi dverami zazrel drobný chvostík. Chvatne sa za ním rozbehol. Roztvoril dvere práve, keď vysoký, čiernovlasý mladík s rukami plnými debničkami naskladaných na sebe, stál proti dverám. Rachotom mu okrajom dverí vrazil do rúk a všetka zelenina sa rozkotúľala po kamenných dlažbách. Chlapcovi spadla z čela biela čiapka, zhrozil sa, skrivil tvár. Oddane zvesil hlavu: "Prepáčte! Ó pane! Ja som naozaj nechcel."
Mladík mu chytil bradu, mierne ju zdvihol hore. "Ale, hore hlavu, to nič! Pomôžeš mi to zozbierať." Mierne sa usmial a ohol sa po čakajúcu zeleninu, či si ju ešte niekto všimne. Šikovný chlapec sa pridal k čiernookému neznámemu, videl ho tu po prvýkrát, nazhŕňal do lona korienky a iné.
"Celkom som zabudol na králika!" Vykríkol. Neznámy sa strhol.
"Nevideli ste tu pred tým, prosím pekne, králika? Nemohli ste si ho nevšimnúť! Žiaril! A utiekol von z kuchyne."
Mladík zvraštil obočie: "Nie, nevidel. A je taký dôležitý?" Keď videl ako sa zaleskli chlapčekovi oči, nechal tú otázku tak, namiesto toho preriekol s úsmevom: "Pomôžem, ti ho nájsť. Ako sa to voláš?"
"Benjamin," hľadel naňho, "jednoducho Bí."
"Tak mňa volaj Blake. Ako nový vozímzeleninu do kráľovskej kuchyne. Nájdeme ho, neboj. No musím vyložiť aj tie ostatné,"
ukázal na drevený voz.
Debny s pozbieranou zeleninou postavili vedľa dverí. Prešli k ostatným, preložili ich na prašnú zem a medzi poslednými uvideli trčať niečo veľmi zvláštne. "To je on! Našiel si ho, králik!" Objal mladíka okolo nôh, lebo len po ne mu siahal. Obhrýzal tam akési zelené stonky, ďaleko nezašiel. Chlapec ho chytil za uši a trepajúceho vytiahol von, ešte so zeleným v papuľke. So šťastím v lícach a držiac ho vo vzduchu sa smial. Potom sa zarazil, vložil opatrne zviera do dlaní statného mladého muža a rozbehol sa divoko preč.
Kričal: "Ďakujem vám! Ale patrí do kuchyne! Ďakujem!" Bol fuč.
"Čo s tebou?" Ostal zarazene stáť a pozerať za chlapcom neznámy. Otvoril ťažké dvere do kuchyne, ovalila ho vôňa. A tak sa dostal Blake do príbehu...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 The Crayon The Crayon | Web | 6. března 2012 v 12:23 | Reagovat

Oooch, vypadá to hodně zajímavě:)
P:S: Abych pravdu řekla, máš úžasný blog i design, to se nevidí jenom tak často:)

2 Gabriel Decay Gabriel Decay | Web | 7. března 2012 v 13:21 | Reagovat

wooow, těším se na další díl..jinak pěkný nový design

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama