Duben 2012

Svetlo

22. dubna 2012 v 12:51 | ThasiDrim
Kedysi ma hladilo po mojej duši. Dostalo sa mi tam veľmi hlboko, napriek
tomu, že sa prikradlo k môjmu tieňu potichu a nenápadne. Celkom tak, že som si skoro neuvedomila jeho prítomnosť. No nedala sa prehliadnuť!
Sedel si na lavičke. K vlasom sa ti spúšťali pramienky starej, ovisnutej vŕby, ktoré sa skláňali až k zemi. Vo vánku sa ľahučko kývali. Bola veľká a príjemne zelenkastá. Pozeral si sa nesmelo dolu na topánky, niekedy si zasiahol očami až za obzor pred sebou, a vtedy si mal v tvári úplne iný výraz. Neviem, či tam ostávala tá ostýchavosť, ale vyžaroval niečo iné, to iné som poznala. Preto som si k tebe prisadla.
Mal si na sebe čierne nohavice, natrhnuté na jednom mieste, tmavú mikinu s takými dlhými šnúrkami. Vlastne, všimol si si ma ako prvý, prvý si ku mne otočil hlavou. Dlhšie vlasy sa ti zošuchli po ramenách. Nebola som to ja, pretože ja som prechádzala okolo bez povšimnutia, vidiac len slová. Nič viac.
Nepoznala som tvoju tvár. Až keď tvoje oči zablúdili k mojim, nenútene sa ma pýtali a mňa priťahovali. Jediné, čo si spravil, bolo to, že si znovu sklopil zrak odhrnujúc mi vlasy z čela. Viac si sa ma fyzicky nedotkol a možno ani tým malým gestom, možno sa nám to všetko zdalo.
Potichu si šepkal, so zamračeným, posmutnelým výrazom si vyslovil pár slov.
,,Som sám a prestieram pred teba svoju dušu, moje svetlo." Z veľkej vŕby, ktorá ticho načúvala, skĺzli kvapky a dotkli sa ti kože. Začalo pršať, najprv drobné mrholenie, ktoré šteklilo. Dážď sa sypal, sypal a neprestával, toľko dní a mesiacov.
,,Neviem ako ti mám pomôcť. Pozri sa, hore." Pri slovách sa mi otlačila neha na pery.
Ty si len mlčal. Cítila som, že si rád, ale nie si celkom spokojný, čo ma mrzelo aj keď som s tým nemohla nič urobiť. Bol si len odraz vo vode a nemohla som sa ťa ani len dotknúť.
,,Konečne si tu, možno je to skutočné, čo myslíš?" Konečne si sa poprvý raz usmial. Po lícach ti pritom stekali kvapky.
,,Nemáš sa čoho báť." Ja som rozdávala úsmevy stále, bol si odo mňa odlišný. Vtedy ma niečo napadlo a chytila som ťa za ruku. Pametáš sa?
,,Poď!" Zasmiala som sa. Bežala som v daždi držiac ťa za ruku. Bol si spokojný, ale ja viem, čo nám chýbalo a vedel to každý z nás. Hriala ma tvoja prítomnosť, nikdy mi nebolo tak krásne. Žeby naozaj niečo také existovalo v tak krutom svete vyhnaných, ktorí boli len odtrhnutým článkom škatulkovanosti ľudí?
Zastavili sme uprostred cesty. Už si bol celý premočený, aj ja. Len som sa ti dívala do očí a ty si ma držal v pevnom objatí. Ani sme si nestihli všimnúť, že sme zabudli na okolitých a okolie, to nás vôbec nezaujímalo. Žili sme si v ukrytom svete. Neuvedomila som si, že umieram. Nemal si ma pustiť. Mal si pery roztiahnuté do nádherného úsmevu, predtým som ho nevidela. Usmieval si sa a smial.
,,Vidíš ho? Tam je!" Šťastne som vykríkla. ,,Svetlo! Stráž si ho, je to to najdôležitejšie a keď prestaneš veriť, zhasne, bude tma! Je tu všade, ,, dotkla som sa mu hrude, ,,tu, v tebe, tu, vo mne. Nieje nádherné?!"
____________________________________________________________________
Cez slzy som nič nevidela. Hrnuli sa neľútostne po mojej tvári. Neviem, čo sa stalo. Sedela som na lavičke, kde som si predtým k tebe prisadla, no ty si tam už nebol. Nepršalo. Sedela som tam sama. Niekto sa mi vkradol do duše a ukradol mi ťa. Chvatne, bez rozmýšľania mi vytrhol kúsok osobnosti, násilne tak, že som sa neubránila a ty si nemohol nič robiť. Len sa prizerať. Zanechal si vo mňe výraznú stopu. Ani nevieš, koľko si mi dal a aké bolo očarujúce, podmanivé to svetlo.
Už som sa neusmievala, len pozerala na topánky alebo niekde za obzor, už som sa nesmiala, len sedela v tvojej čiernej mikine na lavičke, pohládzaná veľkou vŕbou, ktorá všetko videla. Ty si sa zúfalo za mnou pokúšal dostať, no ja som nemohla.
Teraz čakám na svetlo. Možno si raz prisadneš ku mne, naozaj.

Naše svetlo

22. dubna 2012 v 12:47 | ThasiDrim

Na tému týždňa "Světlo".
(celú verziu článku nájdete http://muinmos.blog.cz/1204/svetlo)

Kedysi ma hladilo po mojej duši. Dostalo sa mi tam veľmi hlboko, napriek tomu, že sa prikradlo k môjmu tieňu potichu a nenápadne. Celkom tak, že som si skoro neuvedomila jeho prítomnosť. No nedala sa prehliadnuť!
Sedel si na lavičke. K vlasom sa ti spúšťali pramienky starej, ovisnutej vŕby, ktoré sa skláňali až k zemi. Vo vánku sa ľahučko kývali. Bola veľká a príjemne zelenkastá. Pozeral si sa nesmelo dolu na topánky, niekedy si zasiahol očami až za obzor pred sebou, a vtedy si mal v tvári úplne iný výraz. Neviem, či tam ostávala tá ostýchavosť, ale vyžaroval niečo iné, to iné som poznala. Preto som si k tebe prisadla.
Mal si na sebe čierne nohavice, natrhnuté na jednom mieste, tmavú mikinu s takými dlhými šnúrkami. Vlastne, všimol si si ma ako prvý, prvý si ku mne otočil hlavou. Dlhšie vlasy sa ti zošuchli po ramenách. Nebola som to ja, pretože ja som prechádzala okolo bez povšimnutia, vidiac len slová. Nič viac.
Nepoznala som tvoju tvár. Až keď tvoje oči zablúdili k mojim, nenútene sa ma pýtali a mňa priťahovali. Jediné, čo si spravil, bolo to, že si znovu sklopil zrak odhrnujúc mi vlasy z čela. Viac si sa ma fyzicky nedotkol a možno ani tým malým gestom, možno sa nám to všetko zdalo.
Potichu si šepkal, so zamračeným, posmutnelým výrazom si vyslovil pár slov.
,,Som sám a prestieram pred teba svoju dušu, moje svetlo." Z veľkej vŕby, ktorá ticho načúvala, skĺzli kvapky a dotkli sa ti kože. Začalo pršať, najprv drobné mrholenie, ktoré šteklilo. Dážď sa sypal, sypal a neprestával, toľko dní a mesiacov.
,,Neviem ako ti mám pomôcť. Pozri sa, hore." Pri slovách sa mi otlačila neha na pery.
Ty si len mlčal. Cítila som, že si rád, ale nie si celkom spokojný, čo ma mrzelo aj keď som s tým nemohla nič urobiť. Bol si len odraz vo vode a nemohla som sa ťa ani len dotknúť.
,,Konečne si tu, možno je to skutočné, čo myslíš?" Konečne si sa poprvý raz usmial. Po lícach ti pritom stekali kvapky.
,,Nemáš sa čoho báť." Ja som rozdávala úsmevy stále, bol si odo mňa odlišný. Vtedy ma niečo napadlo a chytila som ťa za ruku. Pametáš sa?
,,Poď!" Zasmiala som sa. Bežala som v daždi držiac ťa za ruku. Bol si spokojný, ale ja viem, čo nám chýbalo a vedel to každý z nás. Hriala ma tvoja prítomnosť, nikdy mi nebolo tak krásne. Žeby naozaj niečo také existovalo v tak krutom svete vyhnaných, ktorí boli len odtrhnutým článkom škatulkovanosti ľudí?
Zastavili sme uprostred cesty. Už si bol celý premočený, aj ja. Len som sa ti dívala do očí a ty si ma držal v pevnom objatí. Ani sme si nestihli všimnúť, že sme zabudli na okolitých a okolie, to nás vôbec nezaujímalo. Žili sme si v ukrytom svete. Neuvedomila som si, že umieram. Nemal si ma pustiť. Mal si pery roztiahnuté do nádherného úsmevu, predtým som ho nevidela. Usmieval si sa a smial.
,,Vidíš ho? Tam je!" Šťastne som vykríkla. ,,Svetlo! Stráž si ho, je to to najdôležitejšie a keď prestaneš veriť, zhasne, bude tma! Je tu všade, ,, dotkla som sa mu hrude, ,,tu, v tebe, tu, vo mne. Nieje nádherné?!"
____________________________________________________________________
Cez slzy som nič nevidela. Hrnuli sa neľútostne po mojej tvári. Neviem, čo sa stalo. Sedela som na lavičke, kde som si predtým k tebe prisadla, no ty si tam už nebol. Nepršalo. Sedela som tam sama. Niekto sa mi vkradol do duše a ukradol mi ťa. Chvatne, bez rozmýšľania mi vytrhol kúsok osobnosti, násilne tak, že som sa neubránila a ty si nemohol nič robiť. Len sa prizerať. Zanechal si vo mňe výraznú stopu. Ani nevieš, koľko si mi dal a aké bolo očarujúce, podmanivé to svetlo.
Už som sa neusmievala, len pozerala na topánky alebo niekde za obzor, už som sa nesmiala, len sedela v tvojej čiernej mikine na lavičke, pohládzaná veľkou vŕbou, ktorá všetko videla. Ty si sa zúfalo za mnou pokúšal dostať, no ja som nemohla.
Teraz čakám na svetlo. Možno si raz prisadneš ku mne, naozaj.

Nechytajte králikov! II.

22. dubna 2012 v 11:10 | ThasiDrim

II. Ako vonia margarétka

Blake sa rozhliadol naokolo. V kuchyni to, ako bolo zvykom, vydávalo rôzne vône, zvuky, pokriky, zápachy, hustila sa atmosféra. Ľudia pobehovali sem a tam, stávali sa z nich biele šmuhy.
V ruke zvieral zvieratko a nakoniec sa rozhodol, že ho pôjde vrátiť, odkiaľ zrejme prišiel. Zdal sa mu akýsi povedomý, vypasený s peknou, nezvyklou kresbou na ušiach, to áno, ale predsa, v kráľovstve bolo zajacov či králikov vyše hláv! Čo tam po jednom, aj keby bol veľmi podobný. Vykročil vpred za hlavným kuchárom, ktorý sa nedal prehliadnuť.
Do výšky mu siahala biela čiapka s miernymi záhybmi, oválne brucho mu zvieral mocný pás obmotaný okolo bielej zástery. Stúpil si pred neho a keď sa chystal prehovoriť, náhle sa vrútil drobný sluha dverami do kuchyne. Všetky oči sa upreli na smutnú tvár, stíchli a vedeli, čo majú robiť skôr ako zakričal: "Treba nosiť na stoly! Počuli ste?! Kráľ chce, aby ste priniesli večeru!" Zabuchol ich a vtedy sa začalo v kuchyni organizovane, no zaručene chaosiť.
Blake sa k slovu nedostal, ani len nedokázal zaujať kuchárovu pozornosť. Všetci do jedného vydali najväčšie úsilie na dokončenie a úpravy jedál, veľké i malé hrnce, lyžice, nože, tácky, podnosy, hlavné jedlá pochytalo služobníctvo určené na bezpečný prenes do kráľovskej siene.
Hoci Blake nevyzeral ani trošku ako zamestnanec kuchyne, dokonca ani len ten, kto by tam držal v ruke metlu, ocitol sa medzi toľkými malými a veľkými osobami, čo niesli široké tácky. Do ľavej ruky, tú mal voľnú, mu strčili podnos plný zeleniny, ktorú na poslednú chvíľu stihol okoreniť nejaký pomocník a zabuchnúť vylešteným poklopom. Handričkou v ruke ho pohladkal, keď naň dýchol a spokojným výrazom si ho obzeral. Nepriateľsky hodil jedným okom po mladíkovi, ktorého tu pred tým ani len nezazrel. Mal na sebe hnedú, natrhnutú vestu, voľné ľanové nohavice, asi preto. Chudák Blake, držiaci králika v pravej ruke nič nezmohol a nikto ho nepočúval. "Ale ja musím...počúva ma tu niekto? Vari vyzerám na pomocníka v kuchyni či sluhu?" To už sa vybrali von z kuchynského prostredia cez kamennú chodbu do siene, kde ich mal čakať kráľ.
Mladý, čiernovlasý muž sa nenápadne zaradil medzi posledných sluhov a králika sa snažil skryť tak, aby mu neublížil. Ten si zvykol, že inak ako za uši ho držať vo väzení nebudú, preto sa nepriečil.
Nebadane sa vytratil, zabočil na schody, kde sa oprel o stenu dívajúc sa, či nespozorovali jeho únik. Zvuk kráčajúcichnôh spolu s večernými chodmi pomaly utíchol. V chodbách na schodisku ostalo ticho. Pomaly dýchal, rozmýšľal kadiaľ má ísť, aby nestretol stráže. Do kuchyne sa vrátiť nechcel.
Podnos položil opatrne na kamene, králika pohladil po srsti, ktorej jemne fosforeskujúce svetlo kontrastovalo so svetlom nástenných faklí. Vybral sa hore schodmi.
Nevedel, kam smeroval. Po tých točitých schodoch sa to neodvážil ani len hádať, nikdy predtým v hrade nebol. Vedel, že onedlho natrafí na stráže a toho sa bál. Navlhlé steny bez oblokov sa mu zdali jednotvárne, nevedel, kde majú konca. Neustále sa obzeral za chrbát, či niekde nestriehnu vojaci.
Po niekoľkých večne trvajúcich minútach, keď sa objavila priestrannejšia chodba pred jeho očami, spotený si vydýchol.
Črtala sa mu menšia predsieň s pekne vytvarovaným oblúkom. Viseli z neho jemné, hodvábne závesy kĺžuce sa po starých kameňoch. Nestihol sa podrobnejšie poobzerať, aj keď sa mu miestnosť nasýtená vôňou, ktorá ho ešte nikdy predtým tak neočarila, páčila.
Začul tlmený, ale príjemný hlások. Ozíval sa po múroch všade okolo neho, elegantne mu ovíjal myseľ, tešil ho. Najprv spieval, no ako načúval, prelial sa do smiechu takmer detského. Stál tam ako prirastený a vôbec sa mu nechcelo ísť ďalej, ale veď aj, kam? Ďalej žiadna cesta neviedla.

_________

Z rohu vykukol drobný noštek, úzke, pousmiate pery, dlhšie, do hneda sfarbené vlasy a hneď na to tvárička s bledo hnedkastými očami. Keď zbadala čudáka v roztrhaných veciach s ohromeným, možno nepríčetným výrazom, pootvorila ústočká a ostala stáť zarazená s červeňou v lícach. Blake sklopil zrak. Zľakol sa, že nežná postavička v ľahkých, ružovkastých šatách privolá niekoho, koho by nechcel a odíde preč z jeho dosahu. Aká bola krásna! Ale princezná sa len s chichotom odvrátila. Tento mladík ju zaujímal viac, než si sám myslel. Určite nechcela prísť o niekoho tak zaujímavého, navyše, keď tu, v tých ošarpaných hradbách, nikto jej vrstovný nebol. Podišla bližšie a napäté ticho medzi nimi nečakane prerušila:
,,Kto si?" Úsmev sa jej hral v tvári, žiarili oči. Blake zdvihol zrak. Nikdy nič krajšie, trochu drzé s prenikavými črtami, nevidel.
,,Ja, ja, ja...som uhm...Blake, len Blake." Z vrecka mu vyskočil bojujúci biely králiček, ktorý sa dlhšiu dobu nespokojne trhal u Blaka a ten vyzeral naozaj čudne. Rovno pred princeznú. Uhniezdil sa jej pri nohách. Zohla sa, prekvapene ho pohladila, vzala do rúk. Napodiv králik sa nechal, nemykal.
,,Čo tu robíš? Nikdy pred tým som ťa nevidela..." Opäť sa usmiala a Blake sa snažil neroztopiť sa.
,,Ja som, ja som," poškrabkal sa na zátylku, ,,sa asi stratil. Nie som z hradu. Vy ste..vy?" Sústredene ju pozoroval, chcel sa jej dotknúť a na králika celkom zabudol.
,,Som," zasmiala sa, ,, áno princezná. A som rada, že ťa spoznávam. Máš krásneho spoločníka." Stretli sa im pohľady.
,,Ehm, tak to...je česť!" Sňal hlavu, kľakol si na jedno koleno a oddane sa odovzdal.
,,Ale čo tam po tom! Poď!" Kráska ho vzala za ruku, vytiahla hore ťahajúc ho za sebou, keď utekala pomedzi rozviate závesy. Králik za nimi s výdychom pozeral.
Viac tým dvom nestačilo, hádam len to, že boli sami. Princezná po Blakovi hádzala zvedavé aj zvodné pohľady, pretože sa jej veľmi páčil. Napriek tomu, že to bol len cudzinec, navyše zablúdenec. A on? Niečo horké sa v ňom rozlialo a malo to nádhernú príchuť. Nič takého hádam predtým nezažil.
,,Takže ty si tu zablúdil len tak?" Prehodila princezná skrývajúca sa medzi visiacimi závesmi po celej priestrannej izbe.
,,Nie, za všetko môže králik, fosforeskujúci. Som však rád, že ma sem zaviedol." Pousmial sa. Princezná ladne akoby tancovala popri ňom a potom sa priblížila ešte bližšie, isto. Blízko, tak, aby sa ho dotýkala. Na pery mu vtlačila jemne sladkú pusu z čoho bola viac ohromená ako Blake, ktorý nezažil nič krajšie a mámivejšie.

_________

Po schodoch sa rútil kráľ. Z pravého pleca mal odtrhnutú sponu na pripevnenie červeného plášťa, rozviate vlasy a zamračenú tvár v hlbokých vráskach. Dnešný deň prebehol naozaj zle, zle! Večerať ani nezačal, dokonca nevedel prečo. Možno stačili len tie odvrátené pohľady jeho pôvabnej ženy, falošnosť sluhov a poradcov, nič mu nechutilo.
Všetko sa sypalo dolu z kopca. Rýchlim krokom s potom na koži vbehol do siene k svojej milovanej dcére s nádejou, že sa nálada zdvihne očarujúcim úsmevom. Vydýchol vzduch po rýchlom výstupe, čo si všetci myslia, že behať si po hrade do najvyšších sál je také jednoduché?!
Ani nevedel ako sa mu naskytol pohľad na párik stojaci pár krokov od neho, na neznámeho muža ako držal jeho dcéru a tvora na kamennej dlažbe. V krvi mu stúpal nebezpečne tlak. Jedným skokom bol u otrhanca, ktorý si veľaváženú kráľovskú prítomnosť nevšimol, schytil ho za košeľu a odhodil od dcéry.
,,Čo si to myslíš! Kto si?! Stráže! STRÁŽEÉÉ!!! Ako si si dovolil...?! Čo to... má znamenať?!" Princezná hľadela do červenej tváre s hnevom na perách, kráľ nepríčetne nadával a zúril.
,,Zviedol si mi dcéru! Ako si sa mohol opovážiť?!" Blake ležal rozstrapatený na zemi, králik odhopkal preč z dohľadu rozzúrených, prekvapených, zamilovaných. Hneď na to sa vrútili do miestnosti stráže s brnením, schytili Blaka mocne do rúk, zdvihli ho zo zeme ťahajúc preč. Princezná načiahla za ním ruku: ,,Nie, otec!" Zaterasil jej cestu a pohľad.
,,Do žalára s ním!" Kričal kráľ, škaredo hodil okom po princeznej, no po chvílke jej pohladil roztrasenou rukou vlasy. Rozbehla sa k posteli, zvalila sa do vankúšov srdcervúco plakajúc. Kráľ sa mrštne otočil na nohách, ešte pokrútil rozhnevane bradou a hnal sa rozrušene za strážami, ktorí viedli ochromeného Blaka do podzemia, kde ho určite nečakalo nič dobrého...

___________

Po rozruchu, čo sa rozliehal po častiach hradu ošarpaného časom, nevládala už ani plakať. Objala vankúš, posadila sa a urputne premýšľala cez slzy. Pohľadom zablúdila k zemi na bielu škvrnku, čo sa tam krčila. Pretrela si oči, usmrkaný nos, pričom pomaly zliezla z postele ku králikovi. Nespokojne krčil ňufákom, keď ho vzala do rúk a začala hladkať po jemnej fosforuskúcej srsti dívajúc sa za otcom, strážami, smútkom a nezabudnuteľným neznámym.

Na lavičke

13. dubna 2012 v 20:27 | ThasiDrim |  .osamotený básnik

Stiekli mi kvapky
po čele
a len tie zrelé
ostali na tele
Tak som si sadla
na lavičku
v dlhom premočenom tričku
s jednou na líčku
Striasla som ich z kože a
ony utiekli

Višňové lupienky

7. dubna 2012 v 11:12 | ThasiDrim |  .osamotený básnik

Mám chuť roztrhať všetky papiere
Nevysvetliteľné výčitky
Ktoré za mnou otravne doliezajú vo viere
Že nalepia sa mi aspoň na členky!
No ony ma pohltili a hutne v zuboch
Lámu mi kosti
Možno aj preto sa zvieram v každú tmu
V bolesti ľsti
A ty ma len ticho ignoruješ očami!
Toľkými pramienkami som viazala cestičku
A ty ich poznáš len netýkavým láskaním ich necháš prekĺznuť tmavými nocami!
Prečo mi to robíš?! Snažila som sa málo...
Na miestach, kde sedával si predtým
Na práchnivých doskách nasiaknutých tvojou vôňou
V riadkoch, kde vznikal šteklivý rým
Keď prechádzala som okolo
Jemne zasahujúc do vánku osudu
Už ťa nestretám
Už nie...už len strácam
No zahliadnem vždy naše tiene-duše
Nenásytne milujúc sa ukrytí pred skutočnosťou
Ktorá nám páli kožu a kúše