Nechytajte králikov! II.

22. dubna 2012 v 11:10 | ThasiDrim

II. Ako vonia margarétka

Blake sa rozhliadol naokolo. V kuchyni to, ako bolo zvykom, vydávalo rôzne vône, zvuky, pokriky, zápachy, hustila sa atmosféra. Ľudia pobehovali sem a tam, stávali sa z nich biele šmuhy.
V ruke zvieral zvieratko a nakoniec sa rozhodol, že ho pôjde vrátiť, odkiaľ zrejme prišiel. Zdal sa mu akýsi povedomý, vypasený s peknou, nezvyklou kresbou na ušiach, to áno, ale predsa, v kráľovstve bolo zajacov či králikov vyše hláv! Čo tam po jednom, aj keby bol veľmi podobný. Vykročil vpred za hlavným kuchárom, ktorý sa nedal prehliadnuť.
Do výšky mu siahala biela čiapka s miernymi záhybmi, oválne brucho mu zvieral mocný pás obmotaný okolo bielej zástery. Stúpil si pred neho a keď sa chystal prehovoriť, náhle sa vrútil drobný sluha dverami do kuchyne. Všetky oči sa upreli na smutnú tvár, stíchli a vedeli, čo majú robiť skôr ako zakričal: "Treba nosiť na stoly! Počuli ste?! Kráľ chce, aby ste priniesli večeru!" Zabuchol ich a vtedy sa začalo v kuchyni organizovane, no zaručene chaosiť.
Blake sa k slovu nedostal, ani len nedokázal zaujať kuchárovu pozornosť. Všetci do jedného vydali najväčšie úsilie na dokončenie a úpravy jedál, veľké i malé hrnce, lyžice, nože, tácky, podnosy, hlavné jedlá pochytalo služobníctvo určené na bezpečný prenes do kráľovskej siene.
Hoci Blake nevyzeral ani trošku ako zamestnanec kuchyne, dokonca ani len ten, kto by tam držal v ruke metlu, ocitol sa medzi toľkými malými a veľkými osobami, čo niesli široké tácky. Do ľavej ruky, tú mal voľnú, mu strčili podnos plný zeleniny, ktorú na poslednú chvíľu stihol okoreniť nejaký pomocník a zabuchnúť vylešteným poklopom. Handričkou v ruke ho pohladkal, keď naň dýchol a spokojným výrazom si ho obzeral. Nepriateľsky hodil jedným okom po mladíkovi, ktorého tu pred tým ani len nezazrel. Mal na sebe hnedú, natrhnutú vestu, voľné ľanové nohavice, asi preto. Chudák Blake, držiaci králika v pravej ruke nič nezmohol a nikto ho nepočúval. "Ale ja musím...počúva ma tu niekto? Vari vyzerám na pomocníka v kuchyni či sluhu?" To už sa vybrali von z kuchynského prostredia cez kamennú chodbu do siene, kde ich mal čakať kráľ.
Mladý, čiernovlasý muž sa nenápadne zaradil medzi posledných sluhov a králika sa snažil skryť tak, aby mu neublížil. Ten si zvykol, že inak ako za uši ho držať vo väzení nebudú, preto sa nepriečil.
Nebadane sa vytratil, zabočil na schody, kde sa oprel o stenu dívajúc sa, či nespozorovali jeho únik. Zvuk kráčajúcichnôh spolu s večernými chodmi pomaly utíchol. V chodbách na schodisku ostalo ticho. Pomaly dýchal, rozmýšľal kadiaľ má ísť, aby nestretol stráže. Do kuchyne sa vrátiť nechcel.
Podnos položil opatrne na kamene, králika pohladil po srsti, ktorej jemne fosforeskujúce svetlo kontrastovalo so svetlom nástenných faklí. Vybral sa hore schodmi.
Nevedel, kam smeroval. Po tých točitých schodoch sa to neodvážil ani len hádať, nikdy predtým v hrade nebol. Vedel, že onedlho natrafí na stráže a toho sa bál. Navlhlé steny bez oblokov sa mu zdali jednotvárne, nevedel, kde majú konca. Neustále sa obzeral za chrbát, či niekde nestriehnu vojaci.
Po niekoľkých večne trvajúcich minútach, keď sa objavila priestrannejšia chodba pred jeho očami, spotený si vydýchol.
Črtala sa mu menšia predsieň s pekne vytvarovaným oblúkom. Viseli z neho jemné, hodvábne závesy kĺžuce sa po starých kameňoch. Nestihol sa podrobnejšie poobzerať, aj keď sa mu miestnosť nasýtená vôňou, ktorá ho ešte nikdy predtým tak neočarila, páčila.
Začul tlmený, ale príjemný hlások. Ozíval sa po múroch všade okolo neho, elegantne mu ovíjal myseľ, tešil ho. Najprv spieval, no ako načúval, prelial sa do smiechu takmer detského. Stál tam ako prirastený a vôbec sa mu nechcelo ísť ďalej, ale veď aj, kam? Ďalej žiadna cesta neviedla.

_________

Z rohu vykukol drobný noštek, úzke, pousmiate pery, dlhšie, do hneda sfarbené vlasy a hneď na to tvárička s bledo hnedkastými očami. Keď zbadala čudáka v roztrhaných veciach s ohromeným, možno nepríčetným výrazom, pootvorila ústočká a ostala stáť zarazená s červeňou v lícach. Blake sklopil zrak. Zľakol sa, že nežná postavička v ľahkých, ružovkastých šatách privolá niekoho, koho by nechcel a odíde preč z jeho dosahu. Aká bola krásna! Ale princezná sa len s chichotom odvrátila. Tento mladík ju zaujímal viac, než si sám myslel. Určite nechcela prísť o niekoho tak zaujímavého, navyše, keď tu, v tých ošarpaných hradbách, nikto jej vrstovný nebol. Podišla bližšie a napäté ticho medzi nimi nečakane prerušila:
,,Kto si?" Úsmev sa jej hral v tvári, žiarili oči. Blake zdvihol zrak. Nikdy nič krajšie, trochu drzé s prenikavými črtami, nevidel.
,,Ja, ja, ja...som uhm...Blake, len Blake." Z vrecka mu vyskočil bojujúci biely králiček, ktorý sa dlhšiu dobu nespokojne trhal u Blaka a ten vyzeral naozaj čudne. Rovno pred princeznú. Uhniezdil sa jej pri nohách. Zohla sa, prekvapene ho pohladila, vzala do rúk. Napodiv králik sa nechal, nemykal.
,,Čo tu robíš? Nikdy pred tým som ťa nevidela..." Opäť sa usmiala a Blake sa snažil neroztopiť sa.
,,Ja som, ja som," poškrabkal sa na zátylku, ,,sa asi stratil. Nie som z hradu. Vy ste..vy?" Sústredene ju pozoroval, chcel sa jej dotknúť a na králika celkom zabudol.
,,Som," zasmiala sa, ,, áno princezná. A som rada, že ťa spoznávam. Máš krásneho spoločníka." Stretli sa im pohľady.
,,Ehm, tak to...je česť!" Sňal hlavu, kľakol si na jedno koleno a oddane sa odovzdal.
,,Ale čo tam po tom! Poď!" Kráska ho vzala za ruku, vytiahla hore ťahajúc ho za sebou, keď utekala pomedzi rozviate závesy. Králik za nimi s výdychom pozeral.
Viac tým dvom nestačilo, hádam len to, že boli sami. Princezná po Blakovi hádzala zvedavé aj zvodné pohľady, pretože sa jej veľmi páčil. Napriek tomu, že to bol len cudzinec, navyše zablúdenec. A on? Niečo horké sa v ňom rozlialo a malo to nádhernú príchuť. Nič takého hádam predtým nezažil.
,,Takže ty si tu zablúdil len tak?" Prehodila princezná skrývajúca sa medzi visiacimi závesmi po celej priestrannej izbe.
,,Nie, za všetko môže králik, fosforeskujúci. Som však rád, že ma sem zaviedol." Pousmial sa. Princezná ladne akoby tancovala popri ňom a potom sa priblížila ešte bližšie, isto. Blízko, tak, aby sa ho dotýkala. Na pery mu vtlačila jemne sladkú pusu z čoho bola viac ohromená ako Blake, ktorý nezažil nič krajšie a mámivejšie.

_________

Po schodoch sa rútil kráľ. Z pravého pleca mal odtrhnutú sponu na pripevnenie červeného plášťa, rozviate vlasy a zamračenú tvár v hlbokých vráskach. Dnešný deň prebehol naozaj zle, zle! Večerať ani nezačal, dokonca nevedel prečo. Možno stačili len tie odvrátené pohľady jeho pôvabnej ženy, falošnosť sluhov a poradcov, nič mu nechutilo.
Všetko sa sypalo dolu z kopca. Rýchlim krokom s potom na koži vbehol do siene k svojej milovanej dcére s nádejou, že sa nálada zdvihne očarujúcim úsmevom. Vydýchol vzduch po rýchlom výstupe, čo si všetci myslia, že behať si po hrade do najvyšších sál je také jednoduché?!
Ani nevedel ako sa mu naskytol pohľad na párik stojaci pár krokov od neho, na neznámeho muža ako držal jeho dcéru a tvora na kamennej dlažbe. V krvi mu stúpal nebezpečne tlak. Jedným skokom bol u otrhanca, ktorý si veľaváženú kráľovskú prítomnosť nevšimol, schytil ho za košeľu a odhodil od dcéry.
,,Čo si to myslíš! Kto si?! Stráže! STRÁŽEÉÉ!!! Ako si si dovolil...?! Čo to... má znamenať?!" Princezná hľadela do červenej tváre s hnevom na perách, kráľ nepríčetne nadával a zúril.
,,Zviedol si mi dcéru! Ako si sa mohol opovážiť?!" Blake ležal rozstrapatený na zemi, králik odhopkal preč z dohľadu rozzúrených, prekvapených, zamilovaných. Hneď na to sa vrútili do miestnosti stráže s brnením, schytili Blaka mocne do rúk, zdvihli ho zo zeme ťahajúc preč. Princezná načiahla za ním ruku: ,,Nie, otec!" Zaterasil jej cestu a pohľad.
,,Do žalára s ním!" Kričal kráľ, škaredo hodil okom po princeznej, no po chvílke jej pohladil roztrasenou rukou vlasy. Rozbehla sa k posteli, zvalila sa do vankúšov srdcervúco plakajúc. Kráľ sa mrštne otočil na nohách, ešte pokrútil rozhnevane bradou a hnal sa rozrušene za strážami, ktorí viedli ochromeného Blaka do podzemia, kde ho určite nečakalo nič dobrého...

___________

Po rozruchu, čo sa rozliehal po častiach hradu ošarpaného časom, nevládala už ani plakať. Objala vankúš, posadila sa a urputne premýšľala cez slzy. Pohľadom zablúdila k zemi na bielu škvrnku, čo sa tam krčila. Pretrela si oči, usmrkaný nos, pričom pomaly zliezla z postele ku králikovi. Nespokojne krčil ňufákom, keď ho vzala do rúk a začala hladkať po jemnej fosforuskúcej srsti dívajúc sa za otcom, strážami, smútkom a nezabudnuteľným neznámym.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama