Svetlo

22. dubna 2012 v 12:51 | ThasiDrim
Kedysi ma hladilo po mojej duši. Dostalo sa mi tam veľmi hlboko, napriek
tomu, že sa prikradlo k môjmu tieňu potichu a nenápadne. Celkom tak, že som si skoro neuvedomila jeho prítomnosť. No nedala sa prehliadnuť!
Sedel si na lavičke. K vlasom sa ti spúšťali pramienky starej, ovisnutej vŕby, ktoré sa skláňali až k zemi. Vo vánku sa ľahučko kývali. Bola veľká a príjemne zelenkastá. Pozeral si sa nesmelo dolu na topánky, niekedy si zasiahol očami až za obzor pred sebou, a vtedy si mal v tvári úplne iný výraz. Neviem, či tam ostávala tá ostýchavosť, ale vyžaroval niečo iné, to iné som poznala. Preto som si k tebe prisadla.
Mal si na sebe čierne nohavice, natrhnuté na jednom mieste, tmavú mikinu s takými dlhými šnúrkami. Vlastne, všimol si si ma ako prvý, prvý si ku mne otočil hlavou. Dlhšie vlasy sa ti zošuchli po ramenách. Nebola som to ja, pretože ja som prechádzala okolo bez povšimnutia, vidiac len slová. Nič viac.
Nepoznala som tvoju tvár. Až keď tvoje oči zablúdili k mojim, nenútene sa ma pýtali a mňa priťahovali. Jediné, čo si spravil, bolo to, že si znovu sklopil zrak odhrnujúc mi vlasy z čela. Viac si sa ma fyzicky nedotkol a možno ani tým malým gestom, možno sa nám to všetko zdalo.
Potichu si šepkal, so zamračeným, posmutnelým výrazom si vyslovil pár slov.
,,Som sám a prestieram pred teba svoju dušu, moje svetlo." Z veľkej vŕby, ktorá ticho načúvala, skĺzli kvapky a dotkli sa ti kože. Začalo pršať, najprv drobné mrholenie, ktoré šteklilo. Dážď sa sypal, sypal a neprestával, toľko dní a mesiacov.
,,Neviem ako ti mám pomôcť. Pozri sa, hore." Pri slovách sa mi otlačila neha na pery.
Ty si len mlčal. Cítila som, že si rád, ale nie si celkom spokojný, čo ma mrzelo aj keď som s tým nemohla nič urobiť. Bol si len odraz vo vode a nemohla som sa ťa ani len dotknúť.
,,Konečne si tu, možno je to skutočné, čo myslíš?" Konečne si sa poprvý raz usmial. Po lícach ti pritom stekali kvapky.
,,Nemáš sa čoho báť." Ja som rozdávala úsmevy stále, bol si odo mňa odlišný. Vtedy ma niečo napadlo a chytila som ťa za ruku. Pametáš sa?
,,Poď!" Zasmiala som sa. Bežala som v daždi držiac ťa za ruku. Bol si spokojný, ale ja viem, čo nám chýbalo a vedel to každý z nás. Hriala ma tvoja prítomnosť, nikdy mi nebolo tak krásne. Žeby naozaj niečo také existovalo v tak krutom svete vyhnaných, ktorí boli len odtrhnutým článkom škatulkovanosti ľudí?
Zastavili sme uprostred cesty. Už si bol celý premočený, aj ja. Len som sa ti dívala do očí a ty si ma držal v pevnom objatí. Ani sme si nestihli všimnúť, že sme zabudli na okolitých a okolie, to nás vôbec nezaujímalo. Žili sme si v ukrytom svete. Neuvedomila som si, že umieram. Nemal si ma pustiť. Mal si pery roztiahnuté do nádherného úsmevu, predtým som ho nevidela. Usmieval si sa a smial.
,,Vidíš ho? Tam je!" Šťastne som vykríkla. ,,Svetlo! Stráž si ho, je to to najdôležitejšie a keď prestaneš veriť, zhasne, bude tma! Je tu všade, ,, dotkla som sa mu hrude, ,,tu, v tebe, tu, vo mne. Nieje nádherné?!"
____________________________________________________________________
Cez slzy som nič nevidela. Hrnuli sa neľútostne po mojej tvári. Neviem, čo sa stalo. Sedela som na lavičke, kde som si predtým k tebe prisadla, no ty si tam už nebol. Nepršalo. Sedela som tam sama. Niekto sa mi vkradol do duše a ukradol mi ťa. Chvatne, bez rozmýšľania mi vytrhol kúsok osobnosti, násilne tak, že som sa neubránila a ty si nemohol nič robiť. Len sa prizerať. Zanechal si vo mňe výraznú stopu. Ani nevieš, koľko si mi dal a aké bolo očarujúce, podmanivé to svetlo.
Už som sa neusmievala, len pozerala na topánky alebo niekde za obzor, už som sa nesmiala, len sedela v tvojej čiernej mikine na lavičke, pohládzaná veľkou vŕbou, ktorá všetko videla. Ty si sa zúfalo za mnou pokúšal dostať, no ja som nemohla.
Teraz čakám na svetlo. Možno si raz prisadneš ku mne, naozaj.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama