Dnešok s tancujúcimi vílami

15. října 2012 v 21:15 | Drim |  .vlčie stopy sú denník
Moja prechádzka s neobyčajným psom.:)

Väčšinou je všade hmla. Môj verný druh predbieha vietor roztrapkávajúci moje vlasy. Do bahna sa mi zabárajú kovové čižmy vydávajúce tlmené vzdychy. Systematicky vkladajúce sa do zeme.
Kráčam hore, po samej vlhkosti, po kráske a predo mnou sa rozprestiera hlbina lesa, ktorý hltí svojou mohutnosťou. Prechádzam sa sama, len v diaľke vidím mihajúci sa chvost drobného psa. Je to tu magické.


Pochmúrne mraky sa valia ako masy hmoty uschnutej na nebi, práve ako keď zletí na ukrytú, stratenú zem, dych z tvojich úst. Každý môj pohyb je pozorovaný z húštin. Mám strach, keď sa niekedy prechádzam v stratených krajinách alebo blúdim v lesoch, kde žiadny človek nie je. Sú to moje krajiny, kam nikoho nepustím. Zároveň cítim moju dušu, určite sa tu niekde pohybuje ako dravec.
Vystúpim na vrch, všade je ticho. Verný druh prebieha v mokrej tráve a spozornie pri malom náznaku pohybu v korunách stromov. Aj on cíti magickosť.
Dnes budú tancovať víly. Kráčam ďalej a zastanem až v strede rozľahlej lúky, ktorú práve pobozkal dážď. Mám mokré tenisky. Dopadá na mňa ťažoba hmly. Zakrýva viditeľné a spod nej sa vynára neuchopiteľné. Ticho drví kosti. A ja len stojím v strede, pohľadom milujem hmlu, les dýcha, vzdychá, tancuje. Tmavá klenba a cestička do zahaleného lesa ma tlačí do seba, do svojich útrob ľahkosti strachu. Omamné pery na holej pokožke. Znenazdajky víly, ich telá, hlasy pomedzi hutnosť tmy. Kde sa zobrali? Bežia do strán, do zástery tajomna, do neznáma. Moje hladné oči ich chcú spoznať. Ešte som nikde cez klenbu neprešla. Zastavím sa pred ňou a čakám. Akoby sa malo niečo stať. Možno dnes je ten deň...Zastaví ma bariéra. Už nie je cesta späť, čo ak by som splynula s vílami a nechala sa očarená viesť hmlou a sivými mračnami. Navždy. Preto ňou neprejdm, ešte nie...
Tam! Bola tam! Usmievala sa, preodetá do hodvábnych šiat vánku. Na tvári sa mi mihol úsmev. Načo by boli slová. Natiahla som ruky pred hltiace ticho. Moje nohy sa voľne rozbehli po mesačnej krajine malej princezny. Som. Tancujem s vílami. Sú krehké a občas sa stiahnú do úkrytov, no vždy ich prezradia velikánske oči. Po celej krajine, tancujem s vílami. Ani jeden zvuk, už sa to neodohráva tu, ale len vo vetre a hmle. Pretože je magická.
Nadnášajú moje telo, smejú sa, znovu schovajú. Znovu šuštia ihličím a znovu sa ukryjú. Bez jediného zvuku. Cítim šťastie, cítim ich blízkosť. Verím, že existujete. Tancujem po krajine, mesačnej krajine malej princeznej, so slobodnými vílami. Zamotávam sa do pavučiniek snov....A ony pomaly ako bozk, ktorý cítite na perách, lúčia sa svojími záhadnými očami. Vstupujú do lesov.
Viem, že ich ešte stretnem. A tak ľahká ako kedysi...letiac na nebi....s mokrými teniskami....a tak naplnená šťastím....kráčam domov.



V tráve som našla rozsypané jedlé huby jedle bedle. Niekto ich zrejme stratil a možno nie. Ďalšie rástli. Bolo ich vyše päť a každý som našla niekoľko desiatok metrov od seba, samotné rásť v stredoch lúky. Zohla som sa po ne a zobrala ich domov. Pri pohľade do lesa som šepkajúc poďakovala vílam za ich štedrosť. Ako rozlúčka. Či už dobrá alebo jedovatá.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama